UGANDA. Stál som na rovníku v Afrike.

Autor: Stefan Patrik Kovac | 2.7.2016 o 13:41 | Karma článku: 10,95 | Prečítané:  4233x

Priatelia ma pozvali na misiu ku chudobným ľuďom z kmeňa Bakonzo v pohraničnej oblasti s Kongom. Strávil som mesiac v jednej z najchudobnejších krajín sveta. Skúsenosť na celý život.

Let z Istanbulu, kde som presadal z európskeho lietadla na lietadlo do Afriky, bol dlhý a únavný. Bol to večerný a nočný let do neznáma. Slnko zapadalo po mojej pravej ruke a vtedy som ho videl dlhšie ako vy na zemi. Vychutnával som si let po nádherne modrej oblohe, vznášajúc sa nad oblakmi, ktoré boli hlboko podo mnou. A potom si slnko išlo odpočinúť a na krajinu padla tma. Z môjho okienka lietadla som nevidel nič, iba červené svetielko na konci krídla.

Z vysvietenej Európy do čiernej Afriky.

Lietadlo malo najprv namierené do Kigali, do Rwandy – nie tak dávno smutne preslávenej bratovražedným bojom medzi členmi kmeňa Hutu a Tutsi v roku 1994, kedy vojna začala a trvala nasledujúce roky. Skutočná africká tma. Sedel som pri okienku a išiel si oči vyočiť: dočiahol som nimi len sem-tam nejaké chabé svetielko.

Klesanie. A potom náraz podvozku o skromne osvetlenú dráhu.

Vojaci na letisku. Vari sa tu pred chvíľou odohrala nejaká revolúcia? Stáli sme tam akosi dlho. Po nejakom čase vojaci s puškami dokonca naplnili lietadlo. Čo sa deje?

Skutočne vojenský prevrat?

Nie. Našťastie hľadali len pasažierov, ktorí zaspali a zabudli vystúpiť – mali ich na zozname.

Zobudili ich a vyviedli z lietadla.

Pohľad na ich zbrane s ostrými nábojmi však nebol najlákavejší. Vitaj vo svete, ktorý si vyspelá Európa a Amerika nazvala „rozvojovým“. Potom sa lietadlo vybralo na štartovaciu dráhu a konečne sa odlepilo od zeme. Do Ugandy nejaká hodinka letu.

A zase tma. Špliechanie vôd Viktórinho jazera pod sebou som mohol len tušiť.

Uganda a ich jediné medzinárodné letisko v Entebbe, bývalom sídle koloniálnej vlády Britov, nás privítalo podobne ako to v Kigali. Tma a vojaci. Ale už predtým som bol informovaný, že sú tu najmä kvôli bezpečnosti pasažierov. Tak dobre.

Všetci cestujúci sa rozbehli smerom k chabo osvietenej letiskovej budove. Pred vstupom do Ugandy musel každý absolvovať takzvaný medical check (zdravotnú prehliadku) alebo skôr deklaráciu. Pri vypisovaní karty o chorobách som opisoval pri stole-pulte od susedky Američanky. Bola viditeľne skúsenejšia ako ja: a tak som písal pri všetkých typoch infekčných ochorení mechanicky: no, no, no, len letkom prebehnúc aj ich názvy.

S vyhlásením o chorobách som sa postavil za malý pult, kde ma prekvapila žena s rúškom na ústach. V tichu prázdnej nočnej vstupnej haly letiska mi na čelo namierila akýsi revolver...

Measuring of temperature,“ stlačila spúšť.

Aha, domyslel som si. Chcela mi týmto zvláštnym prístrojom zmerať telesnú teplotu.

Zápaly v tele a infekčné choroby sa obyčajne prejavujú zvýšenou telesnou teplotou.

Všetci sa opäť ponáhľali jedným smerom. Utekal som za nimi aj ja. Prúd ľudí sa potom rozdeľoval k jednotlivým okienkam.

– Jasné, to budú víza, – pripomenulo mi to vstup do cirkusu a kupovanie lístkov. Hm. Keď na mňa prišiel rad, úradník len unavene, sucho a mechanicky utrúsil:

Your passport.“ Podal som mu dokument.

Put your finger here (priložte prst sem),“ pokračoval.

Zdvihol som obočie od prekvapenia. Tak biometrický čip v pase tu čítať vedia. Hm. Bol som zvedavý, aké vymoženosti západnej civilizácie ešte majú. Po chvíli sa však zamračil. Odtlačok jedného prsta nesúhlasil ani po opakovanom skenovaní.

Hm... Mávol rukou; nakoniec uznal, že keď súhlasili štyri, piaty som si vymeniť nemohol.

Fifty (50) dollars,“ dostal sa aj k tomu najzaujímavejšiemu.

I don’t have dollars, I have euros,“ hovorím podľa pravdy.

Forty euros (štyridsať eur),“ zmenil.

O výmennom kurze asi toho veľa nevedel – strieľal od oka? Do papierov mi však napísal 50$. Ten dokument o zaplatení víz mal pre mňa neoceniteľnú hodnotu. Totiž žiadne víza mi do pasu nedali, a ja som tento papier mohol na konci ukázať jednému vojakovi. Ten mi zobral doklady a ja som zostal „v strede Afriky“ zrazu bez pasu. Jeden beloch medzi tisícami černochov bez pasu.

Jedno z mnohých prekvapení, čo som tu zažil.

Boh ma však aj v tomto prípade ochránil.

Tak ako napríklad pred všetkými tropickými chorobami.

Do Afriky som išiel kázať Slovo, musel som predsa veriť.

Veriť, že ma ochráni. Malária? Žltá horúčka? Žltačka?

– Ideš kázať o Božej moci a ty sa dáš zaočkovať proti niektorým chorobám a budeš sa spoliehať na ľudskú ochranu? – rozmýšľal som. – A okrem toho... čo tých ďalších tisíc chorôb? –

Išiel som nezaočkovaný. Boh sa o mňa postará.

Modlil som sa, aby som na páse, kam dávali batožinu pre pasažierov, našiel svoje dva lodné kufre, lebo pri prestupovaní v Istanbule sa mohlo všeličo stať. Okrem finančnej pomoci, ktorú sme vyzbierali medzi priateľmi – kresťanmi (1.100 eur, čiže 3,5 milióna ugandských šilingov), som totiž niesol aj nejakú materiálnu pomoc deťom (zošity, perá, hračky) a chudobným ľuďom, ktorí obývali oblasti, kam som mieril, aj zdravotnícku pomoc.

Letecká spoločnosť mi umožnila zobrať až 46 kg batožiny na palubu lietadla. To ma potešilo.

Áno, boli tam. Približovali sa po páse ku mne.

Odfúkol som si. Vďaka, Bože.

Pred vstupnou halou, ktorej vstup bol strážený vojakmi, som uzrel svojich čiernych sprievodcov. Prišli ma vyzdvihnúť na letisko až zo západu krajiny. Mali za sebou päťhodinovú cestu.

A toľko nás aj čakalo.

Pomohli mi s batožinou, boli milí.

Na parkovisku som sa na chvíľu zastavil.

Zhlboka som sa nadýchol teplého afrického vzduchu.

Boli tri hodiny ráno.

Vitaj v Afrike.

 

ŽIVOT NA VIDIEKU

 

Život ľudí na vidieku je veľmi ťažký. Pre Európana alebo Američana už nepredstaviteľný. Ľudia tam žijú bez elektriny a často i bez tečúcej vody (volajú ju tap-water, voda z kohútika).

Tento život predstavuje každodennú fyzickú namáhavú prácu na políčkach, okolo obydlia, starostlivosť o domáce zvieratá, prípravu dreva do kuchyne, jedál alebo treba priniesť vodu z najbližšieho kohútika, neustále treba ručne kosiť trávu okolo obytnej časti, ručne prať s mydlom, postavať príbytky a hospodárske budovy - skoro bez nástrojov a prístrojov; elektrická energia nie je totiž obyčajne v týchto oblastiach prístupná.

Jedna zo žien, ako sme tak sedeli v jeden večer pod stromom pred ich neomietnutým tehlovým príbytkom po celodennej lopote, so zrakom zabodnutým v zemi smutne skonštatovala:

„We have been poor and we will stay poor for ever“ (Boli sme chudobní a zostaneme chudobní navždy)."

Mobilné telefóny síce viacerí ľudia majú, ale musia si ich chodiť nabíjať do najbližšieho mesta alebo tam, kde je zavedená elektrika. Tam majú miestni podnikavci akési obchody s názvom Charging the mobile phones (Nabíjanie mobilných telefónov) a musia za to platiť. V Afrike nič nie je zadarmo.

Keď vo vidieckej oblasti padne tma, je to ozajstná tma. Raz ma tam moji sprievodcovia pre pokazené vozidlo museli nechať hlboko do noci, jednoducho ma nemohli prísť večer vyzdvihnúť a bol to veru neopakovateľný zážitok.

 

Ľudia na vidieku, moja misia bola medzi členmi kmeňa Bakonzo v chudobnej pohraničnej oblasti s Kongom, si stavajú jednoduché malé príbytky z materiálu, ktorý im poskytne príroda a Boh. Používajú hrubšie a tenšie konáre stromov, z ktorých urobia akúsi kostru domu a tú vymažú hlinou. Tá sa však pod vplyvom poveternostných podmienok a najmä v období dažďov uvoľňuje z konárovej konštrukcie a tak ju musia dopĺňať.

Tehlu si vyrábajú ručne po domácky, z ktorej si potom, ako sa troška „zmôžu", stavajú tehlové príbytky. Okolie domov je hlinené tak ako dlážka príbytkov. Najmä v období dažďov sa mení na blato. Vtedy prší často aj v noci aj cez deň. V tejto oblasti a vo väčšej časti Ugandy je to obdobie od marca do mája a od septembra do novembra.

Ľudia sú tu na to zvyknutí a nosia vtedy gumboots (čižmy), pravda, iba dospelí. Deti prakticky počas celého roku chodia bosé, majú zvláštne zvráskavenú kožu na chodidlách. Bielu ako belosi.

Ako som chodil medzi deťmi, neustále sa mi dotýkali topánok, skúmali ich a predstavovali si, aké by to bolo chodiť v nich.

 

Len v poslednom čase štátne úrady zavádzajú tečúcu vodu (takzvanú tap-water) aj do vidieckych oblastí, keďže množstvo chorôb a úmrtí majúcich pôvod v pití a používaní inej vody bolo neúnosné.

Každý kohútik, ktorý je privedený napríklad medzi štyri príbytky-chatrče, alebo ako tu mimo obydlia, má svoj merač a jedného zodpovedného človeka. Ten zaznačuje, kto koľko zobral. Obyčajne sa množstvo meria na kanistre (10 l).

Použitú vodu potom musia zaplatiť.

Priamo do obydlia ich zvyčajne nosia deti a aby tých desať kilogramov odniesli, vymysleli si nosenie pomocou špagátu, aby sa zapojili aj chrbtové svaly detí. Ženy pri modernej "studni" hneď aj perú za pomoci mydla, ktoré postupne šúchajú o šaty a pláchajú vo vode.

Vo vidieckych oblastiach, ale i v mestách chovajú aj domáce zvieratá ako kozy, kravy a hydinu. Ale i ošípané; prekvapivé pre mňa bolo umiestnenie ich chlievov nad zemou.

Príprava obeda? Mama si sadne do tieňa pred domom, aby sa chránila pred pražiacim africkým slnkom a pripravuje polievku z listov stromu. Tie musí najprv rozmliaždiť, až potom ich varí. Na jedlo čaká veľa hladných krkov.

Trávu okolo obydlí kosia špeciálne zahnutým železom v tvare ploského prúta o dĺžke sedemdesiat centimetrov. Dolná zahnutá časť o dĺžke desať centimetrov je ostrá; na opačnom konci si omotaním látky vyrobia akúsi primitívnu rúčku. Kosia zhrbení, zohnutí podsekávaním trávy. V období dažďov rastie rýchlo a musia kosiť veľmi často.

 

Rodiny, ktoré sa už trochu odpichnú od toho najchudobnejšieho dna, sa púšťajú do stavby tehlových domov. Povolenie dáva starejší, ktorého rodina je rešpektovaná po desaťročia a stáročia ako vodcovská pre danú oblasť.

Na tehlu majú špeciálnu formu, ňou vyrezávajú jej tvar z hliny nasiaknutej vodou. Tú berú jednoducho zo záhrady. Takáto tehla však nesmie schnúť príliš rýchlo - na tom prudkom rovníkovom slnku by sa popraskala, preto ju dávajú pod prístrešok. Potom ju navŕšia do akejsi vo vnútri dutej pyramídy, v ktorej nechali predtým otvor. Tým strkajú dovnútra drevo a následne ho zapália. Tak vzniká podomácky vyrobená pálená tehla.

Nad každé okno sa dávajú špeciálne prederavené tehly, aby sa zabezpečil stály prísun vzduchu.Vetrať sa musí celý deň. V tom africkom dusne je to pochopiteľné a nevyhnutné, aj keby - prípadné okno - muselo byť  z bezpečnostných dôvodov zatvorené. (Obyčajne však do dier pre okná dávajú len vyzdobené alebo nevyzdobené mreže).

Chudobnejší tehlu spájajú nie maltou, ale hlinou a stavba nemá veniec, ktorý by ju spevňoval. Ani betónové preklady nad oknami. Konštrukcia strechy je potom veľmi jednoduchá, predstavujú ju tenké klincami zbité dosky, postavené na hranu. Na vrch ide zakaždým zvlnený plech. Nič inšie som nevidel.

Bohužiaľ, videl som aj stavby, z ktorých takéto strechy poľahky zobral vietor. Jednoducho ich odfúkol. Hoci sa ich drôtmi snažia prichytiť o veniec, prípadne o tehly.

Ak majú na maltu, zarábajú ju dole a holými rukami ju dávajú priamo na lešenie, ktoré je veľmi vratké. Holými rukami ju aj umiestňujú na rad tehál.  Lešenie je veľmi biedne, nestabilné, zasúvajú ho do dier múrov, ktoré potom vyplnia.

 

Hroby blízkych (napríklad rodičov alebo súrodencov) mávajú doma v záhrade; deti sa na nich hrajú. Je to možno akési puto z pohanskej minulosti, kde predkovia mali byť súčasťou života tých, čo ešte žijú. Kult zomrelých a predkov však už nepraktizujú. Pohreby sú kresťanské, ale príbuzných stále pochovávajú blízko svojich obydlí.

Cintoríny nemajú.

Niektorí majú v záhrade banánovníky, ako my jablone. Ako Európana ma očaril kvet banánovníka, z ktorého sa vyvinú plody. Oplodnené časti kvetu sa postupne menia na banány. Visia potom na hrubej dužinatej akoby stonke, ktorá sa mačetou odsekne. Celý trs sa potom prepravuje napríklad na predaj na trhy.

 

Často jediná hračka, ktorú deti majú, je nejaká nepotrebná vec zo života dospelých. Tu držia napríklad starú pneumatiku z motocykla. S ňou sa dokážu hrať dlhé hodiny. Kotúľajú si ju, naťahujú sa s ňou, hádžu si ju...

V batožine, čo som mohol zobrať na palubu lietadla (46 kg), som mal aj nepotrebné hračky z Európy. Množstvo drobných hračiek. Deťom v Afrike spôsobili neuveriteľnú radosť. Už len preto sa sem oplatilo prísť.

Nosili ich potom dlhý čas pri sebe.

Keby sa tie hračky, čo vyhadzujú deti v Amerike a Európe, mohli dostať k týmto núdznym...

To by bolo radosti!

Avšak doprava sem je veľmi drahá. Niekoľkonásobne prevyšuje cenu nepotrebných, nadbytočných hračiek, kopiacich sa v bohatých krajinách, kde rodičia sú ochotní prijať jedno, nanajvýš dve deti.

Keď som domorodcom hovoril o priemernom počte detí, ktoré sú ochotné akceptovať partneri v takzvanom vyspelom svete, boli šokovaní a pýtali sa ma:

„Čo potom takí manželia robia? Načo je také manželstvo?" Nuž... Mal som im zatajiť pravdu?

Nadobudnuté bohatstvo si užívajú sebecky sami.

 

Keď príde medzi nich beloch, to je pre deti vždy veľký zážitok. Vo svojej reči lukonzo ho volajú musungu. Je to skutočne zriedkavé.

Áno, deti som mal stále pri sebe, držal som ich za ruky, dovolil som im chodiť so mnou, rozprával som sa s nimi. Vymýšľali sme spolu žarty.

Aby mali pocit prijatia.

Moja misia bola v pohraničnej oblasti. Ľudia z kmeňa Bakonzo majú príbuzných aj na druhej strane rieky. Ako hovorili, to len koloniálne mocnosti si ich rozdelili. Inak sú jeden národ, jeden ľud. Navzájom sú pospájaní aj príbuzensky, našťastie štátne orgány nerobia problém pri prechode hraníc.

Neustále migrujú cez hranicu tam a späť.

Deti trávia väčšinu času spolu, dospelí musia ťažko pracovať.

Ľudia chodia robiť za minimálnu mzdu, napríklad na na banánovníkové plantáže alebo na čajovníkové plantáže, ktoré do tejto časti Afriky zaviedli predchádzajúci kolonizátori - Briti. Alebo na dobytčie farmy. Hlavným poľnohospodárskym produktom Ugandy je popri bavlne káva (70% vývozu), ktorú vozia do morských prístavov Kene. A na význame naberajú sugar cane plantations (cukrovníkové plantáže), kde pestujú cukrovú trstinu.

Navštívili sme aj jazero Katwe, Salt Lake, z ktorého sa ťaží úžitková nekvalitná soľ pri Národnom parku Queen Elisabeth. Firmy už odtiaľto dávno odišli, domácim zostala otrocká práca. Ľudia si vytvorili v jazere akési rybníky. Vysúšaním vody z nich získavajú potom soľ, ktorá má čudnú čiernu farbu, tú hromadia a nosia na kopy. Kopy prikrývajú rôznym spôsobom, aby ich dažďová voda (sme v období dažďov) nevyplavila naspäť.

To všetko na pražiacom africkom slnku.

 

DEDINA RYBÁROV

 

Navštívil som aj rybárov pri jazere Edward v západnej časti Ugandy, keď sa pripravovali na lov. Dedinku s domčekmi rybárov Katwe, kde sa dobytok pasie pri jazere a cítiť tu nezvyčajný pokoj. Rybolov je ich hlavný zdroj obživy.

Okolo 20% povrchu Ugandy je pokrytého vodou - či už jazerami, riekami alebo mokraďami. To predznačuje, že lov rýb je veľmi dôležitý jednak ako spôsob obživy, jednak ako nezanedbateľný spôsob príjmov ľudí. Ryby sa dokonca vyvážajú (6% z celkového vývozu).

Pred nejakým časom lovenie rýb doslova poškodzovalo vodné ekosystémy, pretože sa používal nebezpečný spôsob lovu - pomocou výbušnín. Výbuch pod hladinou vody usmrtil ryby a tie vyplávali na povrch jazera.

Dnes je tento spôsob zakázaný.

Rybári si pokojne pripravovali svoje siete. Každý má na bandaskách, ktoré plávajú na hladine, svoje dohodnuté číslo; to má aj čln. Aby si siete a úlovok nezmýlili.

Väčšina rybárov už má motorové člny, chudobnejší sa stále musia spoľahnúť na veslá, prípadne na palice, akési dlhé tyče, ktorými sa dokážu odrážať od dna.

Stretol som tu človeka, čakajúceho na turistov na svojom člne Leopard. Živí sa vyhliadkovými plavbami po vodách vodnej nádrže.

Na druhej strane jazera na zráze som zrakom dočiahol hnedý fľak Mweya Safari Lodge, skadiaľ dobre vidieť záliv Katwe i Kazinga Channel (kanál Kazinga). Toto miesto si vyberajú bohatí  Európania, Američania a Japonci, keď chcú stráviť nejaký čas v Národnom parku kráľovnej Alžbety.

Je to zrejme najznámejšia lodge (chata v kempe, ubytovňa, hotel) v Ugande. Postavili ju v 50-tych rokoch minulého storočia. Teraz je to už viac luxury country hotel (luxusný hotel na vidieku) ako safari lodge a tomu zodpovedajú aj ceny - pohybujú sa od 300 dolárov za štandardnú dvojposteľovú miestnosť po 1000 dolárov za „prezidentskú suitu" alebo izbu v Queen's Cottage.

Je to obrovský kontrast ku chatrčiam chudobných rybárov.

 

Ako sme išli po poľnej ceste na starej motorke do Národného parku Queen Elisabeth, dostali sme druhý defekt (foto na str. 145, pod rastlinou euphorbia). Môj sprievodca Robert ma vyložil na stanici vojakov FFP (Field Forces Police) a sám sa vrátil do dediny Katojo, kde sme predtým opravovali prvý defekt. Tam chcel dostať motorku znovu do pojazdného stavu.

Vojak, s ktorým som rozprával, má svoju rodinu až na severe Ugandy, cesta domov mu trvá dva dni. Vojenská poľná polícia patroluje pri ceste a kontroluje prechádzajúcich ľudí. V tejto oblasti sa vyskytlo už viacero pašerákov, ktorí okrádajú aj tak chudobných ľudí - o zvieratá, o úrodu. Niekedy sa stane, že sem prenikajú až z Konga, kde napríklad kozy môžu predať za vyššiu cenu ako v Ugande.

 

DOPRAVA

Najrozšírenejšia je cestná doprava. O železničnej som počul len ako o spojive Kampaly, hlavného mesta, s Nairobi a Mombasou, mestom morského prístavu v Keni. Vlak prichádza raz za týždeň, často s niekoľkohodinovým meškaním, napakovaný ľuďmi a tovarom, ktoré si kúpili v "bohatšej" Keni.

Veľa ciest nie je v najlepšom stave, diery a jamy sú bežné aj na hlavných, vyasfaltovaných ťahoch. Aj sám som sedel za volantom, ktorý je na pravej strane vozidla ako v Británii, a snažil som sa im vyhnúť.

Sprievodca sa čudoval, čo to robím. Odporučil mi, že mám obchádzať len tie veľké jamy. Často to potom s nami hrkotalo, nápravy auta aj tak už v biednom stave dostávali zabrať. V šoku som zostal stáť len pred jednou hlbokou jamou na hlavnom ťahu, ktorá sa nedala obísť inak, ako prejsť do protismeru.

Mnohí ľudia a turisti využívajú motorkárov boda-boda. Meno vzniklo na hranici Uganda - Keňa v 60. rokoch minulého storočia, keď ľudia potrebovali prekonávať pustú hranicu medzi týmito krajinami. Vtedy to robili najmä na bicykloch. Meno pochádza z anglických slov border-to-border (od hranice po hranicu).

Dnes sú motorkári boda-boda prítomní v každom meste a v mnohých dedinách a ponúkajú lacný prevoz z miesta na miesto, ktoré si človek určí. Tento spôsob dopravy nie je však veľmi bezpečný, mladí jazdci to s rýchlosťou často preháňajú. Niekedy si zas ľudia dávajú previezť na motorke neskutočný náklad.

V mestách a medzi mestami sa preháňajú matatu, malé minibusy/dodávky s dvanástimi miestami, ktoré často zastavujú na nepredstaviteľných miestach a v hociktorú sekundu jazdy. Šoférovať za nimi je veľmi nebezpečné, pretože kvôli pasažierovi, ktorý ich kývaním privoláva, sú schopní zastaviť na extrémne krátkej vzdialenosti. Samozrejme, sú preťažované a nezriedka sa v nich dá nájsť aj 20 - 25 ľudí i s batožinou a nákupom na streche, alebo akosi priviazanými o zadné dvere kufra.

Pohodlnejšie sú diaľkové autobusy, v ktorých sa dá rezervovať miesto v kiosku alebo pri pulte prevádzkovanom autobusovou spoločnosťou na autobusových parkoviskách (teda nie na staniciach, na aké sme zvyknutí v Európe).

Jazda na cestách v Ugande nie je najbezpečnejšia nielen pre stav ciest, ale aj kvôli deťom a zvieratám na cestách. Môj sprievodca vždy riadne spomalil v zákrutách, keď videl, že sa k nej rýchlo blíži aj nákladné auto. Ani náklad nie je často pripevnený náležite. Presne vedel, kde v poslednom čase boli zabití ľudia.

SLUMY

Migrácia z vidieckych oblastí do miest je v Afrike častým úkazom. Ľudia z vidieka prichádzajú do aglomerácií najmä za prácou a obživou. Často však zostávajú aj tu nezamestnaní. V minulosti, len nedávnej, ľudia utekali z rôznych regiónov aj pre občianske vojny; napríklad z chudobného severu do Kampaly. Utekali na juh do hlavného mesta, utekali pred terorom. S úfaním lepšieho života.

Avšak mestá obyčajne nezvládajú príliv toľkých chudobných, ktorí hľadajú obživu. Tak vznikajú slumy. Miesta núdze a nedostatku.

Dnes žije v týchto predmestiach nezamestnaná mládež, ľudia s nízkym príjmom, ľudia utekajúci pred spravodlivosťou a nelegálni prisťahovalci.

Ako sa vlastne ľudia zo slumov živia? Len málo z nich je zamestnaných, niektorí majú príležitostné práce, alebo drobné obchodíky, ale žijú aj z ilegálneho obchodu. Sú nútení predávať svoje telá, resp. živia sa z kriminality rôzneho druhu.

 

PRÍRODA

Africká príroda odjakživa lákala Európanov a Američanov tým, čo oni nemajú a nemali. Preto si zakladali ZOO a botanické záhrady, aby si vytvorili aspoň trochu Afriky aj u seba doma.

Pravda, pôvodnú africkú prírodu a najmä zvieratá ohrozuje už mnoho rokov aj prienik takzvanej modernej civilizácie aj na čiernom kontinente, a tak kto chce vidieť skutočnú africkú faunu a flóru musí navštíviť národné parky a prírodné rezervácie. Našťastie, africké krajiny ich obsahujú množstvo. Spomeňme len na ilustráciu Národný park Serengeti alebo Arusha v Tanzánii, Aberdare a Amboseli v Keni či Kruger alebo Table Mountain National Park v Južnej Afrike.

Uganda ako perla východnej Afriky je tiež bohatá na národné parky, oplatí sa navštíviť napríklad Rwenzori Mountains NP, Bwindi Impenetrable NP (Nepreniknuteľný NP Bwindi), Mgahinga Gorilla NP, Murchison Falls NP, Kidepo Valley NP, Kibale NP, Semliki NP či Lake Mburo NP.

Mne dal Boh možnosť navštíviť jeden z najkrajších a najväčších národných parkov Afriky - Queen Elisabeth National Park (NP kráľovnej Alžbety). Pretína ho rovník a obsahuje dve krásne jazerá spojené dlhým prírodným kanálom. Pokrýva plochu takmer 2000 kilometrov štvorcových s plochým terénom, obsahuje napríklad aj územie kráterov. Je to najlepšie miesto v Ugande, kde človek môže vidieť veľké živočíšne druhy divokých zvierat typických pre východoafrickú savanu, vrátane leva a slona (ale aj šimpanzov a gaziel).

Britská koloniálna moc po vyľudnení tohto územia (chorobami útočiacimi na ľudí) už v roku 1925 tu založila dve prírodné rezervácie (game reserves) a v roku 1954 po zjednotení a pripojení spomínaných kráterových území dostáva park svoje meno, ktoré mu ponechali aj po získaní nezávislosti Ugandy.

Park má neuveriteľne bohatý biotop, tropický prales, rieky, mokrade, jazerá a vulkanické krátery. Toto všetko poskytuje domov pre viac ako 600 druhov vtákov (raj ornitológov v celosvetovom meradle) a takmer 100 druhov cicavcov.

Keď sa z neho zahľadíme na severozápad, zrakom dočiahneme Rwenzori Mountains, ktoré tu podľa Ptolemaia často nazývajú Mountains of the Moon (Mesačné hory). Tie stúpajú do výšky až 5000 metrov a sú jedny z najvyšších v Afrike.

Centrum parku je v Mweye, ako sme už spomínali pri rybároch v dedine Katwe na jazere Edward a potom Katunguru, ktorá leží priamo na kanáli Kazinga Channel.

Je to prirodzený 33 km dlhý kanál spájajúci jazero Edward a jazero George. Jazero George je veľmi plytké, priemernú hĺbku má len 2,4 m a napájajú ho riečky z neďalekých hôr Rwenzori. Prebytočná voda potom preteká do jazera Edward cez kanál Kazinga. Na prvý pohľad je veľmi ťažké povedať, ktorým smerom voda v kanáli tečie, lebo rozdiel hladín oboch jazier je len 40 cm a voda v kanáli sa pohybuje veľmi-veľmi pomaly. Ale tečie, samozrejme, z východu na západ. Pôjdeme sa tam pozrieť.

V kanáli a pri ňom našli svoj domov okrem hrochov aj napríklad krokodíly nílske a varany (monitor lizards).

Na začiatku obrovského parku QENP sa nachádzajú takzvané Equator Monuments. Tie vyznačujú presný prechod rovníka, a tak na tomto mieste môže človek stáť jednou nohou na severnej a jednou na južnej pologuli. Radi sa tu fotia turisti.

Leží na tom mieste v Afrike, kde sa stretávajú dva typy vegetácie: dažďový prales, ktorý sa potom rozprestiera tisíce kilometrov na západ až po Atlantický oceán a východné a juhoafrické savany. Dopĺňajú ich vulkanické krátery. Park dostáva dostatok vlahy počas dvoch období dažďov, ale prší aj medzi nimi.

Mohol som obdivovať byvoly (buffalos) kúpajúce sa v bazéne blata, divú sviňu (bush pig), nachvíľu zastaviacu sa v behu, gazely (Grant's gazelle), pasúce sa vo vysokej tráve, afrického slona (African forest elephant) na prechádzke s rodinou, bezstarostných vtákov a vo vode si predstaviť skrývajúceho sa krokodíla (nile crocodile) a hrocha (hippopotamus) - nebezpečných pre ľudí.

 

ŠKOLY

Moji africkí priatelia mi umožnili vstúpiť do rôznych typoch škôl a na vlastné oči vidieť podmienky detí, žiakov a študentov: od škôlok, ktoré sú obyčajne spojené so základnou školou (nursery and primary schools), cez stredné školy a učňovky až po univerzitu. V najhoršom stave boli vidiecke školy – odhliadnuc od tých najmä na chudobnom a suchom severe, ktoré nemali ani svoju budovu; žiakov učitelia vyučovali pod stromami.

Veľmi často som v nich našiel ozaj úbohé vybavenie: dlážka v triede z hliny, steny, ak aj neboli z riečneho rákosia (bambus je drahý), boli z nekvalitnej tehly podomácky vyrobenej a vypálenej. Táto sa neomietala ani z vnútra, ani zvonka a jej spojivo bola hlina. Malta bola obyčajne nedostupná.

Bol som na mieste, kde takáto jedna stena v období dažďov a pri silnejšom vetre spadla a ťažko zranila troch žiakov. Hoci by základné školy mali byť pre deti zadarmo, škola od nich chce stále nejaké poplatky – aby ona sama mohla prežiť; na platy učiteľov a podobne. Nehovoriac o súkromných, ktorých je tam tiež dosť. Nezriedka sa stáva, že žiak do školy chodiť prestane; rodičom nevyjde na platenie školného.

Žiaci často nemajú zošity a v chudobných oblastiach píšu len na akési tabuľky. Aby sme si utvorili predstavu: jeden zošit stojí 700 ugandských šilingov (1 euro je približne 3100 USh) a mnohí si nemôžu dovoliť kupovať deťom školské potreby, keďže zarábajú 2000 USh na deň (70 eurocentov).

Do tried sa vchádza z dvora pokrytého hlinou. Učebne nemajú dvere ani okná a tabuľa nie je drevená. Skúmal som ju a zistil, že je to vlastne betón natenko nanesený na tehly, natretý čiernou farbou; tá sa po nejakom čase odlupuje.

Zaujímavosťou sú zmysluplne pomaľované vonkajšie múry tried okolo hlavného dvora. Obyčajne tam majú vzdelávacie maľby, pred ktoré zhromaždia žiakov a študentov a vysvetľujú im učivo. Napríklad stavbu tela človeka, zloženie rôznych rastlín, alebo hoci aj národný znak štátu.

Základné školy majú „prípravku“, vlastne škôlku, ktorá trvá tri roky a je členená na tri triedy: Baby Class (3-ročné deti), Middle Class (4-ročné) a Top Class (5-ročné). Potom nasledujú triedy P1–P7 (od Primary 1 do Primary 7, ktoré taktiež volajú Junior 1 –  Junior 7), pričom v P7 [pi: sevn] sa robia záverečné skúšky. Keď ich zložia, možnosťou postúpiť na strednú školu – Senior School s maturitou (A-Levels) alebo len Vocational School (učňovské školy, ktoré produkujú murárov, stolárov a podobne).

Mnohé budovy stredných škôl sa podobajú na tie základné. Hlinené podlahy, neomietnuté tehlové múry a tmavé miestnosti s otvormi bez okien – maximálne so železnými mrežami. Na múroch sedí ľahká konštrukcia strechy so zvlnenými plechmi. Navštívil som aj kuchyňu dokonca súkromnej strednej školy v meste – a čakal ma tam šok stredoveku (pozri fotografiu).

Triedy sú v šiestich stupňoch – S1 až S6 (od Senior 1 do Senior 6). Ponechali si vlastne britský systém vzdelávania, ktorý prebrali od svojich nie najobľúbenejších kolonizátorov. O nich hovoria: Využili nás (vyčerpali nerastné bohatstvo krajiny, využili lacnú pracovnú silu na čajových a iných plantážach) a – odišli.“ Zanechali tu však po sebe svoj vzdelávací systém. Výučba na všetkých školách prebieha len v angličtine.

Univerzitné vzdelanie je pre obrovskú väčšinu populácie absolútne nedostupné, na jeden semester jednotlivec platí pre nich astronomickú sumu – 700.000 USh a viac. A tak len 4% absolventov stredných škôl postupuje na vysoké školy. Tam sa nezriedka stáva, že študent končí pre neschopnosť platiť školné. Tak dopadol aj môj prvý sprievodca Richard, ktorý nemohol dokončiť štúdium na Makerere University (1922) v Kampale, najstaršej ugandskej univerzite, inak prvej vo východnej Afrike.

Bez vyššieho vzdelania majú mladí ľudia takmer nulovú šancu dostať sa k lepšie platenému pracovnému miestu a celkovo sa dostať zo svojej biedy. Kruh je uzavretý?

 

 

ROZHOVOR

VD: Uganda je zem plná protikladov – na jednej strane sú tam úplne chudobní ľudia, na druhej nadpriemerne bohatí, stretol si sa zrejme s obidvomi skupinami, aké pznatky z týchto stretnutí máš?

ŠPK: Nie, stretol som sa len s ľuďmi z tej prvej skupiny: s extrémne chudobnými, ktorých je tam veľká väčšina, tak 90%. A spoznal som, že prirodzene sa z tejto chudoby nemajú šancu dostať (naprirodzene áno). Tí ľudia zarábajú 2000 USh na deň, čo je 70 centov, a z toho musia živiť celú rodinu aj o 10 členoch. Pre nás nepredstaviteľné. Liter benzínu tam pritom stojí tiež okolo 1 eura. Takže o žiadnych autách (ani ojazdených) sa im ani nesníva. Príbytky – chatrče majú z dreva a konárov, ktoré si vymažú hlinou. Keď sa trochu pozdvihnú, robia si sami tehly zo zeme zo záhrady, sami si ich vypaľujú a stavajú malé tehlové domy si pechovnými strechami, ktoré rýchlo na tom vzduchu s vysokou vlhkosťou hrdzavejú.

Ale na mojich cestách na motorke boda-boda (veľmi častý spôsob dopravy, ktorým sa živia viacerí mladí muži) som videl aj na ich pomery luxusné domy. Často mi moji sprievodcovia potom hovorili, že to sú domy MP (Member of Parlamet, poslancov). Tí dostávajú od polo-diktátora, ktorý je teraz pri moci v Kampale a nehodlá ani po 30 rokoch v úrade odísť, 60 násobok bežného zárobku ľudí v hlavnom meste. Je tam neskutočná korupcia. Terajší „prezident“ vlastne vládne pomocou nej, lebo aj keď usporiada akože voľby, pomocou podplácania a peňazí dosiahne vždy tých 68-70%. Ľudia sa tam z neho smejú, že ho len mŕtveho odnesú z toho prezidentského kresla, ktoré si vyárendoval. Má úrady a armádu obsadenú svojimi ľuďmi a je v úrade „pevne zabetónovaný“. Ale pritom patrí ešte medzi tých lepších polo-diktátorov, lebo tí pred ním, odobitne Idi Amin, išli aj cez mŕtvoly: politický protivník, prípadne celá skupina zmizla cez noc... Použivali vraždy ako dovolený prostriedok politického boja.

Predpokladám, že si tam šiel robiť charitu, mysíš si, že to má význam, ak sa komplexne nezmení politický či ekonomický systém v krajine?

ŠPK: Išiel som tam na pozvanie kresťanov. Ale „robiť charitu“ je vždy úžasné a potrebné, lebo aj keď sa nedá zmeniť celý systém v krajine a iných afrických krajinách, nachvíľu môže človek spôsobiť radosť nejakému africkému dieťaťu, pomôcť človeku. Má to význam nielen pre toho núdzneho, ale najmä pre dávajúceho. Vyjsť zo svojho sebectva a konzumu, z užívania si pre seba – a uvidieť druhého, ktorý sa nachádza v nepredstaviteľnej núdzi. Iba to je záslužné pre Nebo. Riešenie pre tento svet nie je násilná revolúcia a zvrhnutie afrických diktátorov zdola a podobne, ale iné: Ak chcem zmeniť svet k lepšiemu, môžem zmeniť najprv seba. Zo sebca na dávajúceho, slúžiaceho. Vo mne sa svet zmení k lepšiemu. A úloha štátov EÚ a Ameriky? Nepodporovať takýchto diktátorov, neťažiť so spolupráci s nimi (ani cez firmy, ktoré vo svojich štátoch protežujú a ochraňujú), ale snatiž sa ich zvrchu politicky a nespoluprácou zvrhnúť a podporovať demokratické sily v týchto krajinách.

Ako sa tam žije obyčajným ľuďom?

ŠPK: Neskutočne ťažko. A všetko treba platiť. Je tam akože free primary education (vzdelanie ZŠ zadarmo), ale čo som sa pýtal ľudí: všade sú rôzne príspevky a poplatky... nehovoriac o takzvaných súkromných školách, ktorých je tam kopu. Navštívil som napríklad Katojo Primary School, v triedach prvých troch ročníkoch (od Primary 1 do Primary 7) majú 150-200 detí, ale potom to prudko klesá a triedy P7 dokončí len nejakých 30 žiakov. Teda naučia sa ako tak čítať a písať a – koniec. Čaká ich práca. Detská práca. Pomáhanie rodičom na tých ich políčkach. Na strednú pokračuje nejakých 22% a univerzitu 4%. Keď som im hovoril, že na Slovensku sú štátne univerzity „zadarmo“, boli prekvapení: máte taký veľký príjem a ešte aj školy zadarmo? Jeden semester v Ugande či už na štátnej alebo súkromnej stojí 700.000 USh, pre ľudí z vidieckych oblastí nepredstaviteľné.

Veľa zdravotníckych úkonov tiež musia platiť, ale podmienky v tzv. nemocniciach sú pre nás z Európy šokujúce. Napríklad stavby – jednotlivé oddelenia v nemocnici Kagando Hospital mi silno pripomínali akoby baraky v koncentračnom tábore Oswienčim, čo som pred nejakým časom navštívil. O bezpečnosť sa stará polícia a rôzne zložky (napríklad FFP, Field Force Police – stanovištia proti pytliakom a tým, ktorí okrádajú chudobných), ale veľmi ich medzi ľuďmi nevidno. Obyčajní ľudia niekedy zoberú spravodlivosť do svojich rúk, čo nie je správne. Videl som napríklad muža v krvi a blate na trhovisku; bol to zlodej a opakovane kradol (možno od hladu?) a nechceli ho vydať polícii. Prečo? Lebo tá je korupčná a mohla by ho prepustiť bez trestu; tak ho sami dokaličili – potrestali.

Mne hovorili domáci, že ja so svojou farbou pleti nemôžem sám ísť do mesta alebo dediny (napr sa poprechádzať), vždy som musel mať domáceho sprievodcu.

Stretol som sa s mnohými vzácnymi ľuďmi, ktorých ani nepredstaviteľná chudoba nezlomila a žili svoj život, neumierali ho – ako tu mnohí z ich pohľadu bohatí v Európe. Jeden z nich bol domáci baptistický kazateľ Joseph Kasero, majúci svoj zbor v Nkunyu blízko Bwery. Žil skutočne medzi tými najchudobnejšími z chudobných, zdieľaľ ich život (z tej chudoby nemohol svojich zabezpečiť ani Biblie v domácom jazyku Lukonzo) a jeho slová sa zhodovali so skutkami. Dokonca mal plán na svojom pozemku za svojím príbytkom vybudovať školu pre chudobných, akúsi učňovku pre stolárov a na učenie jazykov; usilovne vyrábal a vypaloval tehly pre túto stavbu. Zaujalo ma na ňom, že aj v takej extrémnej chudobe môže žiť človek čestne, v integrite so sebou samým a s Bohom.

Štefan Patrik Kováč, ThLic, Mgr.

Viac v knihe: TOTO JE SKUTOČNÁ AFRIKA, ktorá práve vychádza. Hľadajte u svojich kníhkupcov.

PS: Kto by chcel usporiadať besedu alebo prezentáciu na tému života chudobných ľudí v Ugande, nech sa mi ozve na adresu spkovac@orangemail.sk. Prosím, zdieľajte.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?