Boh je Pánom aj nad peniazmi

Autor: Stefan Patrik Kovac | 5.8.2016 o 8:54 | Karma článku: 4,68 | Prečítané:  773x

„Poďme do toho!“ hovorím jedného dňa manželke, keď som si uvedomil tie tepelné úniky a videl problémy s rosením stien v zime. „Vykročme vo viere.“ „A kde sú peniaze?“ položila prozaickú otázku ona. Ja teoretik, ona praktička.

Po kúpe nášho staršieho rodinného domu sme sa pustili do jeho prestavby a rekonštrukcie, aby čo najlepšie vyhovoval našej rozrastajúcej sa rodinke (mimochodom, pustili sme sa doňho s dvoma (v skutočnosti s troma) deťmi a skončili sme ho so štyrmi/piatimi). Robili sme to najmä z peňazí z predaja bytu, z našetrených peňazí a peňazí, ktoré nám Boh posielal počas stavby. Nasťahovali sme sa na jeseň a prežili v ňom zimu. Nakoniec bolo treba dom zatepliť a spolu s tým urobiť aj fasádu. Rozpočet na to bol značný a naše zvyšné peniaze na to už nestačili.

Chcel som to naplánovať na leto.

„Poďme do toho!“ hovorím jedného dňa manželke, keď som si uvedomil tie tepelné úniky a videl problémy s rosením stien v zime. „Vykročme vo viere.“

„A kde sú peniaze?“ položila prozaickú otázku ona. Ja teoretik, ona praktička. Ako nás dal dobre Pán dohromady: môžeme sa plodne dopĺňať. „Z čoho to zaplatíme?“

„Neboj sa,“ povzbudzoval som viac seba ako ju. „Bohu nič nie je nemožné. Poďme do toho s vierou.“

Vo viere som vyhlásil a prorokoval: „Urobíme to tento rok!“ Manželka sa pridala. A pustili sme sa do organizovania vecí ešte v januári a februári, na konci zimy, pol roka predtým: materiál – zohnať čo najvýhodnejšie (Boh nás ochránil, pretože sme ho skutočne kúpili len týždeň pred značným zdražením), robotníkov – lacných, ale čo ešte robia kvalitne, lešenie – to všetko značne dopredu, hoci sme nemali dostatok peňazí. Nič sme nechceli nechať „na náhodu“. Verili sme Bohu, že sa o našu rodinu postará. On to dokáže.

Do Piešťan nakuklo leto, svojej vlády sa ujal mesiac jún. Robotníci prišli, ako sľúbili. Skutočne sme začali zatepľovať a robiť fasádu. Avšak po jednom mesiaci prác nám podľa predpokladov chýbalo viac ako štyritisíc eur. Modlili sme sa predtým – počas celej rekonštrukcie domu, ale osobitne teraz.

Boh nám najprv vnukol, že si máme požičať, lebo potom nám požehná peniaze, z ktorých to vrátime.

Obrátili sme sa na ľudí a stretli sme sa s veľkou neochotou a s malou ústretovosťou. Oslovili sme aj rodinných príslušníkov. Jedna príbuzná nám bola ochotná hneď pomôcť a požičala nám päťsto plus sto eur z vlastnej vôle. A za to, že sa na čas dokázala zriecť tejto sumy, dokonca viac, ako sme žiadali, Boh ju hneď požehnal: Ak dovtedy roky márne bojovala za zvýšenie platu, tak po tomto jej čine, ktorý sme si my veľmi vážili, jej ho až neuveriteľne ľahko a výrazne zvýšili! Aleluja!

Dostala odmenu od Pána.

Smutnejší bol iný prípad, lebo iná žena nám odmietla požičať, hoci mohla, keby chcela. Vzápätí nám prišla smutná správa, že jej manžela prepustili z veľmi dobre platenej práce. Náhoda? Nevieme.

Potom sme s manželkou cítili, že sa máme obrátiť na jedného podnikateľa, ktorý mal peniaze; žil síce pohoršlivým spôsobom života, ale bál sa Božej moci. Ja som sa neodvážil za ním ísť, ale manželka mala odvahu. Jeho prvá reakcia bola „nie“, čo sme aj čakali, ale potom prišlo veľké prekvapenie:

Boh ho premohol.

Tvrdil nám, že zrazu, v ten istý deň, mu zaplatil jeden dlžník, od ktorého nemohol vymôcť peniaze už dva roky, pravdupovediac sa s nimi už aj rozlúčil, ale ten mu ich teraz zrazu zaplatil. Vnímal to ako znak, upozornenie od Pána, že nám má požičať.

Boh k nemu prehovoril rečou, ktorej rozumel.

Hneď nám napísal textovú správu: pošlite mi číslo vášho účtu. Poslal nám dvetisícpäťsto eur len tak – bez zmluvy o pôžičke, úrokov a podobne, čo bežne inak robieval aj vlastnej manželke! Požičal nám!

Neuveriteľný zázrak! Vďaka Pane! Bál sa Boha.

Vždy sme sa riadili heslom, že robotník si zaslúži svoju mzdu, odmenu (Lk 10:7), a tak sme to aj doteraz robili – vyplácali sme remeselníkovhneď, ako dielo dokončili. Vlastne druhú polovicu, lebo prvú sme im obyčajne dávali ako zálohu. Tak aj týmto, keď sa blížili k záveru svojej práce. Boh nám pomohol zohnať pre nich odmenu ako sa patrí.

Farby a omietka sa potom platili osobitne. Na túto poslednú faktúru pre emailový obchod nám ešte chýbalo okolo tisícpäťsto eur. Nestrácali sme však nádej.

Vstúpil som do modlitby.

Boh mi počas nášho rozhovoru povedal, že mám zavolať jednej žene zlatého srdca. „Skutočne, Ježiš, jej? Nevidel som sa s ňou už tak dlho...“

Áno, jej. Zavolaj tejto žene.

Bola podnikateľka. Vedela však pohrdnúť tou ponukou satana, ktorej mnohí jej kolegovia nemajú silu odolať, ponuke pokloniť sa mamone. Odmietala každú závislosť na matérii a peniazoch. Poznal som ju dobre a obdivoval, ako používala dar vôle, ktorý jej dal Boh.

Bola tiež účastníčkou letnej evanjelizačnej školy v roku 1999, ktorú organizovali Slováci spolu s Talianmi. Bol to neskutočne požehnaný čas doslova plný tvorivého vypätia. Nabitý program od šiestej ráno do neskorých nočných hodín. Vytvorili sa tam aj skupiny a tie si volili vodcu. Neviem prečo, ale na čelo jednej z nich zvolili mňa. Táto sestra tiež bola v mojej skupinke.

Táto sestrička bola popri Patrikovi Hakošovi, dnes kňazovi, v pouličnej evanjelizácii, ktorú sme tam robili ako praktickú skúšku naučeného, najúspešnejšia. Všetci sme obdivovali jej odvahu. Bola veľmi drobná, chudučká a útlučká, ale nebála sa napríklad zastaviť aj jedného vysokého a mohutného chlapa, ktorému svaly len tak ihrali, a spýtať sa ho: „Ty si taký veľký a mocný, určite sa nebojíš prijať Ježiša do svojho života?“

Ale už sme sa nevideli viac ako šesť rokov, ani si nevolali. Nebolo mi to veľmi príjemné, že sa ozývam len kvôli peniazom, ale keď mi to Boh povedal... premohol som sa.

– Musíš to dokázať, Štefan Patrik, – posmeľoval som sa.

Z telefónnych čísel, čo som mal ešte v mobile, fungovala už len pevná linka. Mobilné čísla boli dávno zmenené.

Zdvihol to jej manžel a potom prišla k telefónu ona. Ja som sa stále hanbil, že volám kvôli peniazom, ale Pán mi to povedal – opakoval som si na povzbudenie.

Potom, ako som sa prezvedel, ako ju a jej synov a manžela Boh požehnáva, odvážil som sa poprosiť ju o pôžičku; žeby sme sa jej tie peniaze snažili vrátiť do jedného roka. Ona si vypočula moju prosbu a povedala mi, že si to rozmyslí, premodlí to a zajtra mi zavolá. Dobre.

Skutočne tak urobila. Plnila svoje sľuby ako vždy.

„A koľko, Štefan,“ spýtala sa ma svojim tichým, nenásilným hláskom, „by ste to teda potrebovali?“

„Ak by sa dalo,“ opakoval som, „tých tisícpäťsto eur.“

„Jasné, dobre, pošlem ti ich poštou. No... a... tak... potom si ich môžete aj nechať,“ akoby sa hanbila za svoju ponuku.

Prekvapenia v pozitívnom zmysle neboli u nej neobvyklé.

„Prosím? Nemusíme ti ich vracať?“ nechcel som veriť vlastným ušiam; chcel som si overiť, či dobre počujem.

„Nie, nemusíte,“ potvrdila.

„A nebudú ti alebo vám chýbať?“ s ťažkosťou som potláčal svoju radosť, ktorou mi Boh plnil srdce.

Tak som ju poznal: bola to taká jednoduchá, vysoko nad materializmus povznesená, vnímavá duša.

„Nie nebudú,“ len opakovala svoje rozhodnutie.

Lúčil som sa s ňou maximálne prekvapený, trochu ohromený. A aj povzbudený z predchádzajúceho rozhovoru, lebo mi hovorila, ako zanecháva firmu synovi a ide sa zamerať na duchovné veci: „Veď, Štefan, mne už všetko, čo potrebujem, vlastne Boh požehnal. Nepotrebujem hromadiť peniaze.“ Nechcela byť nepripravená na posledný čas.

Ďalší zázrak! Koľký už počas môjho života, Pane? Hneď som si uvedomil, že Boh si použil túto dobrú ženu, ktorá mi zdôrazňovala nikde nespomínať jej meno, aby nám finančne pomohol. Bol to Boží zázrak, zásah, alebo – náhoda? Len nerozumný povie – náhoda. Tak ako lenhlupák si v srdci hovorí: Boha niet (Ž 14:1). Pre nás to bol láskyplný prejav starostlivosti Všemocného o našu rodinu a odmena za našu vieru. Pustili sme sa do zateplenia domu bez peňazí, ale s vierou, vykročili sme vo viere a Pán všetkého ju odmenil! Náš dobrý Boh.

Ešte taký detail: pomoc chcela poslať poštou a dosť dlho trvalo, kým prišla. Ako to zariadil Boh? Díler, čo s nami komunikoval, sa na poslednú chvíľu rozhodol, že peniaze prevezme až po svojej dovolenke. A skutočne, prišiel si po ne presne deň na to, čo nám ich pošta doručila. S úsmevom sme mu ich mohli odovzdať: tu sú, tu je ten dar od Pána.

Boh nenechá svoje deti bez pomoci. Miluje svoje deti. Stará sa o svoje deti. Vyzýva ich k viere. Verte! Žehná rodiny – a to tým viac, čím viac detí tieto príjmu a darujú im život. Stále platí: Ten, kto má Boha, ten má všetko, tomu nič nechýba.

Vykročenie vo viere je u Boha osobitne cenené. Jozue, keď išiel do zasľúbenej zeme a Mojžiš už s ním nebol, ale bol s ním Boh, najprv vstúpil do Jordánu, až potom sa jeho vody rozostúpili (ako Mojžišovi Červené more). Riskoval svoju povesť, ale nepripúšťal si pochybnosti: „Čo keď sa nerozostúpi?! To bude ostuda!“ Boh to nerobí tak, že najprv rozdelí rieku či more a všetko nám pripraví a potom vstúpime a prejdeme suchou nohou. To by nemalo nijakú hodnotu a zásluhu pred Bohom. Boh hľadá tých, čo majú vieru. Potom môžeme mať zásluhy viery. A Boh vieru odmeňuje.

Štefan Patrik Kováč

Viac príbehov a zásahov Najsilnejšieho do života človeka plus rozhovory so vzácnymi ľuďmi v knihe Život s Bohom (2) a Život v Božom požehnaní (1) - hľadajte u svojho kníhkupca alebo na internete, napr. martinus.sk. Prosím o zdieľanie >>>

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?