V lete 2005 sme išli navštíviť priateľa zverolekára do Bojníc. Bol to úžasný človek, lebo vedel pomôcť aj druhým – vedel sa rozdeliť s požehnaním, čo mu dal Boh, i zo svojich peňazí podporiť núdznych ľudí. Po počiatočnom hľadaní sa rozhodol a už ho nič nemohlo zviesť z Cesty.
Obdivujem Božie dielo v takýchto ľuďoch.
Mali sme si s ním čo povedať, lebo rok predtým spolu s jednou rodinou z Nemecka organizoval misijnú cestu istého kazateľa a evanjelizátora z Keraly (India) na východné Slovensko. Požiadal ma o pomoc pri tlmočení jeho kázaní z angličtiny do slovenčiny; ba dostali sme sa potom spolu aj do kresťanského rádia do nočnej relácie „Od ucha k duchu“: on odpovedal na otázky poslucháčov, ja naživo prekladal.
Zaujímavé, že predtým Európa evanjelizovala Áziu, teraz stadiaľ prichádzajú Duchom a jeho darmi vybavení ľudia, aby reevanjelizovali starý kontinent. S radosťou som vtedy túto ponuku prijal: Je to vždy veľká skúsenosť byť priamo „pri tom“ a možnosť veľa sa podučiť od ľudí, čo majú na poli evanjelizácie aj medzinárodné skúsenosti.
Keď sme sa už mali ocitnúť v Bojniciach, tak sme si povedali, že si s dcérkou Sárkou pozrieme aj tamojšiu známu ZOO. Chceli sme jej ukázať zvieratá, čo bežne na Slovensku neuvidí. Kúsok Afriky. Začali sme exotickými vtákmi, pokračovali medveďmi a levmi a zamierili sme k novému pavilónu s opicami. Vybral som fotoaparát z brašny a položil ju na lavičku. Chcel som zachytiť pekný záber manželky a dcérky s pávom v pozadí.
Počas fotografovania mi na mobilný telefón zavolal jeden známy. Muži vraj dokážu myslieť len na jednu vec v jeden čas naraz, pokiaľ ženy na viaceré. Asi som to chcel aj prakticky potvrdiť, lebo sa mi stalo, že som pokračoval v hovore aj v presune, ale brašnu na fotoaparát som tam zabudol. Bola to kvalitná a pomerne drahá taška na zrkadlovku. Až pri slonoch som si chcel dať prístroj do tašky...
„Kde mám brašnu?“ povedla som aj nahlas.
Hľadám zavesenú na kočíku, či uloženú pod ním.
Nič. Potom sa mi rozsvietilo v hlave. Opice! Tam som si ju položil na... Bolo to asi po 20 minútach chôdze.
Hneď som utekal naspäť, ale tašky tam už nebolo. Pýtal som sa po stánkoch, či ju tam poctivý nálezca neodložil; okoloidúcich ľudí; pozeral som, či ju niekto nemá na pleci... nič. Pobehoval som tam asi pol hodinu. Trocha sme sa už ponáhľali na návštevu zverolekárovi.
V srdci som mal nepokoj, neistotu, bol som rozhorčený nad správaním ľudí – vlastne zlodejov! Kto to ukradol? Kto si to neoprávnene prisvojil?
Počas tohto stresového času sa v mojej mysli odohrával boj medzi dvoma postojmi: Zmier sa s tým, že ju niekto zobral, lepšie: ukradol. Nikdy ju už neuvidíš! Nie je to zase až taká veľká strata, kúpiš si novú! Veď máš peniaze, aby si to mohol urobiť. Alebo druhý postoj: Uver tomu, že Boh ti ju môže vrátiť späť. Že má silu ti ju vrátiť. Že má na to moc.
Ver, že ja ti ju vrátim späť.
„Naozaj mi ju vrátiš späť?,“ išlo o vnútorný monológ.
Zároveň som v srdci cítil, že v to musím uveriť.
Uznať a prijať Božiu moc.
Ale bojoval som v mysli s tou negatívnou myšlienkou... Satan ma pokúšal. Možno je to trest od Boha, mal by si sa pokoriť, prijať to... nezaslúžiš si, aby ti ju Boh vrátil. Si toho nehodný. Si hriešnik. Za svoje chyby a hriechy si zaslúžiš byť potrestaný. Toto je nič v porovnaní s tým, čo si zaslúžiš. Bol si nepozorný: je to tvoj problém, nie problém Boha. Tvoj hriech. To je len spravodlivý trest a dôsledok. Čo chceš? Si nehodný. Neotravuj svojho Pána. Neunúvaj ho. Čo nemá Boh čo na práci, len tvoju tašku hľadať? Má oveľa dôležitejšie problémy riešiť, nie tvoju hlúpu brašnu.
Daj Bohu pokoj. Si toho nehodný.
Nie, povedal som mu.
Toto je miešanina klamstiev, poloprávd a lží. Nebudem to počúvať. Môj Boh je iný. Milujúci Otec. Nerobí mu ťažkosť pomôcť svojmu dieťati aj v maličkosti. Vo všetkom. Stále je pripravený a má neobmedzenú moc. Chce pomáhať svojim deťom čo najviac. Neustále. Čím viac pomáha a prejavuje sa vo svojej moci, tým viac sa svetu zjavuje jeho kráľovstvo. To v skutočnosti chce. Boh vedel, že sme hriešnici a práve preto prišiel. Podať nám pomocnú ruku.
Napokon som to všetko zahnal a s pomocou milosti som uveril:
„Áno, ty, Bože, sa o mňa staráš, ty mi ju dáš späť! Pre teba je to maličkosť.“
Musel som boj najprv vyhrať v mysli.
Boj o uverenie. O svoju vieru aj v tomto konkrétnom prípade. Že Boh má tú moc. Že sa o mňa vždy stará. Áno, verím. Cítil som, že som tento boj vyhral. Dôsledkom víťazstva je vždy rozlievajúci sa pokoj v duši človeka. Tak to rozoznáš. Áno, duša sa mi naplnila pokojom. Strach, nervozita, napätie boli preč. Len svetlo a vedomie Božej starostlivosti.
Vedel som: Boh je môj Otec!
Po tomto boji udalosti začali presne zapadať do seba.
Dostal som vnuknutie Ducha Svätého: Prestaň hľadať a choď k východu. Išiel som hneď. Prišiel som tam voľným krokom, nebežal som. Prechádzkovo. Ježiš mi nepovedal: Bež tam, ale choď.
Čakala tam už manželka s dcérkou. Neprešlo ani päť minút(!) a obzrel som sa k východu – a čo tam nevidím? Jedna blondína si s mojou brašnou na pleci pokojne vykračuje smerom k Bojnickému zámku! Už bola vlastne von zo záhrady. Bola si už istá úlovkom. Moja manželka tiež pozorovala vychádzajúcich ľudí, ale ten deň ich tam bolo kopu a mnohí z nich mali čiernu kabelku alebo tašku. Táto blondína už cez ňu prešla a bola už za bránou východu, nezbadala ju.
„To je ona,“ potešil som sa.
Utekal som za ňou a „pokojne-násilnícky“ som jej chcel sňať tašku z ramena. Uchopil som popruh tak pevne, že nemala šancu vytrhnúť mi ju ani prudkým šklbnutím.
„Tú brašnu ste našli pri pavilónoch s opicami, však?!“ skonštatoval som výstražne a nekompromisne.
V tvári jej jasne prebehla snaha zaprieť, ale videla, že to nemá význam. Pozrela na popruh v pevne zovretej pästi.
Mal som na nej totiž jednoznačný rozpoznávací znak - prívesok v tvare morského koníka, ktorý som si doniesol z dovolenky z predchádzajúceho roku; strávili sme z neho dva týždne pri Jadrane.
„Veď keby som ju nebola zobrala (počul som: ukradla) ja, tak niekto iný, no nie?“ hlúpo skonštatovala. Žeby tie vtipy o blondínkach...
Chcel som jej poďakovať, ale som zistil, že nemám za čo. Z jej správania ani trochu nevyplývalo, žeby ju chcela odovzdať na straty – nálezy. Tak zasiahol Boh.
Veľmi som sa brašne potešil. Ani nie tak kvôli nej, ako kvôli môjmu Bohu: znovu som sa presvedčil, že zasahuje, pomáha. Že je živý a konajúci. Aj v tých najmenších veciach, ako bola táto. To on mi ju vrátil. A znovu som sa ubezpečil o pravdivosti slova, ktoré som dostal od Pána: v čokoľvek skutočne pomocou Božej milosti uveríš, to sa ti stane.
Stačí chcieť uveriť.
Chcem opäť zdôrazniť boj v mysli, ktorý predchádzal pozitívnemu vyriešeniu situácie. Predtým, ako by sa mohla uvoľniť Božia moc, musíme vyhrať boj o uverenie. Ak neuveríme, že to Boh môže urobiť – ale skutočne a tak by som povedal „bytostne“, že to prejde celú našu myseľ a srdce a vlastne bytosť, – tak to Boh neurobí. Nič sa nestane. Všetko pôjde „prirodzene“. My tú moc nemáme, tak nič nadprirodzené sa nestane. Ak chceme vidieť nadprirodzené veci, musíme vyhrať ten boj v mysli. Obyčajne je tam aj Zlý, my sami, alebo „telo“, ktoré nás zvádzajú na takzvané „prirodzené“ riešenie. Ale nie je Boh väčšia prirodzenosť, ako to, čo vidíme len očami a čo na konci zanikne? Tieto takzvané „prirodzené“ riešenia nemajú s Bohom nič spoločného. Sú to rôzne klamstvá zabalené do pozlátka čiastočných právd a dokonca pozývajúce akože k pokore – ale k pokore prijať prehru. Ale Boh chce, aby sme s ním mali víťazstvo. Prehra patrí Tomu, ktorý už bol porazený.
Štefan Patrik Kováč, ThLic
Viac príbehov a zásahov Najsilnejšieho do života človeka, reportáže (napr. Žakovce) plus rozhovory so vzácnymi ľuďmi v knihe Život s Bohom (2) a Život v Božom požehnaní (1) - hľadajte u svojho kníhkupca alebo na internete, napr. zachej.sk, alebo martinus.sk. Prosím o zdieľanie > > >
