reklama

Toto je skutočná Afrika (Život ľudí v Ugande)

S vyhlásením o chorobách som sa postavil za malý pult, kde ma prekvapila žena s rúškom na ústach. V tichu prázdnej nočnej vstupnej haly letiska mi na čelo namierila akýsi revolver... „Measuring of temperature,“ stlačila spúšť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Let z Istanbulu, kde som presadal z európskeho lietadla na lietadlo do Afriky, bol dlhý a únavný. Bol to večerný a nočný let do neznáma. Slnko zapadalo po mojej pravej ruke a vtedy som ho videl dlhšie ako vy na zemi. Vychutnával som si let po nádherne modrej oblohe, vznášajúc sa nad oblakmi, ktoré boli hlboko podo mnou. A potom si slnko išlo odpočinúť a na krajinu padla tma. Z môjho okienka lietadla som nevidel nič, iba červené svetielko na konci krídla.

Z vysvietenej Európy do čiernej Afriky.

Lietadlo malo najprv namierené do Kigali, do Rwandy – nie tak dávno smutne preslávenej bratovražedným bojom medzi členmi kmeňa Hutu a Tutsi v roku 1994, kedy vojna začala a trvala nasledujúce roky. Skutočná africká tma. Sedel som pri okienku a išiel si oči vyočiť: dočiahol som nimi len sem-tam nejaké chabé svetielko.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Klesanie. A potom náraz podvozku o skromne osvetlenú dráhu.

Vojaci na letisku. Vari sa tu pred chvíľou odohrala nejaká revolúcia? Stáli sme tam akosi dlho. Po nejakom čase vojaci s puškami dokonca naplnili lietadlo. Čo sa deje?

Skutočne vojenský prevrat?

Nie. Našťastie hľadali len pasažierov, ktorí zaspali a zabudli vystúpiť – mali ich na zozname.

Zobudili ich a vyviedli z lietadla.

Pohľad na ich zbrane s ostrými nábojmi však nebol najlákavejší. Vitaj vo svete, ktorý si vyspelá Európa a Amerika nazvala „rozvojovým“. Potom sa lietadlo vybralo na štartovaciu dráhu a konečne sa odlepilo od zeme. Do Ugandy nejaká hodinka letu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A zase tma. Špliechanie vôd Viktórinho jazera pod sebou som mohol len tušiť.

Uganda a ich jediné medzinárodné letisko v Entebbe, bývalom sídle koloniálnej vlády Britov, nás privítalo podobne ako to v Kigali. Tma a vojaci. Ale už predtým som bol informovaný, že sú tu najmä kvôli bezpečnosti pasažierov. Tak dobre.

Všetci cestujúci sa rozbehli smerom k chabo osvietenej letiskovej budove. Pred vstupom do Ugandy musel každý absolvovať takzvaný medical check (zdravotnú prehliadku) alebo skôr deklaráciu. Pri vypisovaní karty o chorobách som opisoval pri stole-pulte od susedky Američanky. Bola viditeľne skúsenejšia ako ja: a tak som písal pri všetkých typoch infekčných ochorení mechanicky: no, no, no, len letkom prebehnúc aj ich názvy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S vyhlásením o chorobách som sa postavil za malý pult, kde ma prekvapila žena s rúškom na ústach. V tichu prázdnej nočnej vstupnej haly letiska mi na čelo namierila akýsi revolver...

Measuring of temperature,“ stlačila spúšť.

Aha, domyslel som si. Chcela mi týmto zvláštnym prístrojom zmerať telesnú teplotu.

Zápaly v tele a infekčné choroby sa obyčajne prejavujú zvýšenou telesnou teplotou.

Všetci sa opäť ponáhľali jedným smerom. Utekal som za nimi aj ja. Prúd ľudí sa potom rozdeľoval k jednotlivým okienkam.

– Jasné, to budú víza, – pripomenulo mi to vstup do cirkusu a kupovanie lístkov. Hm. Keď na mňa prišiel rad, úradník len unavene, sucho a mechanicky utrúsil:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Your passport.“ Podal som mu dokument.

Put your finger here (priložte prst sem),“ pokračoval.

Zdvihol som obočie od prekvapenia. Tak biometrický čip v pase tu čítať vedia. Hm. Bol som zvedavý, aké vymoženosti západnej civilizácie ešte majú. Po chvíli sa však zamračil. Odtlačok jedného prsta nesúhlasil ani po opakovanom skenovaní.

Hm... Mávol rukou; nakoniec uznal, že keď súhlasili štyri, piaty som si vymeniť nemohol.

Fifty (50) dollars,“ dostal sa aj k tomu najzaujímavejšiemu.

I don’t have dollars, I have euros,“ hovorím podľa pravdy.

Forty euros (štyridsať eur),“ zmenil.

O výmennom kurze asi toho veľa nevedel – strieľal od oka? Do papierov mi však napísal 50$. Ten dokument o zaplatení víz mal pre mňa neoceniteľnú hodnotu. Totiž žiadne víza mi do pasu nedali, a ja som tento papier mohol na konci ukázať jednému vojakovi. Ten mi zobral doklady a ja som zostal „v strede Afriky“ zrazu bez pasu. Jeden beloch medzi tisícami černochov bez pasu.

Jedno z mnohých prekvapení, čo som tu zažil.

Aj v tomto prípade som bol ochránený vyššou mocou.

Tak ako napríklad pred všetkými tropickými chorobami.

Malária? Žltá horúčka? Žltačka? A okrem toho... ďalších tisíc chorôb?

Všetko to ma minulo. Ochránený vyššou mocou.

Modlil som sa, aby som na páse, kam dávali batožinu pre pasažierov, našiel svoje dva lodné kufre, lebo pri prestupovaní v Istanbule sa mohlo všeličo stať. Okrem finančnej pomoci, ktorú sme vyzbierali medzi priateľmi – kresťanmi (1.100 eur, čiže 3,5 milióna ugandských šilingov), som totiž niesol aj nejakú materiálnu pomoc deťom (zošity, perá, hračky) a chudobným ľuďom, ktorí obývali oblasti, kam som mieril, aj zdravotnícku pomoc.

Letecká spoločnosť mi umožnila zobrať až 46 kg batožiny na palubu lietadla. To ma potešilo.

Áno, boli tam. Približovali sa po páse ku mne.

Odfúkol som si. Vďaka, Bože.

Pred vstupnou halou, ktorej vstup bol strážený vojakmi, som uzrel svojich čiernych sprievodcov. Prišli ma vyzdvihnúť na letisko až zo západu krajiny. Mali za sebou päťhodinovú cestu.

A toľko nás aj čakalo.

Pomohli mi s batožinou, boli milí.

Na parkovisku som sa na chvíľu zastavil.

Zhlboka som sa nadýchol teplého afrického vzduchu.

Boli tri hodiny ráno.

Vitaj v Afrike.

Tu sa začína moje dobrodružstvo pobytu na hranici s Kongom. Viac v knihe TOTO JE SKUTOČNÁ AFRIKA, ktorú si môžete pozrieť na pantarhei.sk alebo zachej.sk. Obrázkovo textová kniha - cestopis a zážitky autora z jednej z najchudobnejších krajín sveta. Hodí sa aj ako vianočný darček.

Štefan Patrik Kováč

Prosím, zdieľajte.

Stefan Patrik Kovac

Stefan Patrik Kovac

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Narodený 24.2.1970. Autor duchovnej literatúry Život v Božom požehnaní (2014), Život s Bohom (2015), Toto je skutočná Afrika (2016), Sviatky Boha (2016) a knihy poviedok Život nie je ľahký (2017). Učiteľ. Vedúci Spoločenstva Živá voda. Venuje sa teologickým témam a stavu kresťanstva doma i vo svete. Ženatý (2001), otec piatich detí (Sára, Juditka, Samuel, Miriam a Dávid). Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu