Zo služby BBC news som sa dozvedel, že len pred pár minútami zaznamenali explóziu v meste Lahore v jednom z parkov tohto Pakistanského veľkomesta (14 miliónov ľudí). Stalo sa to večer 27. marca na nedeľu Zmŕtvychvstania. Osobne sa ma to dotklo.
Okolo toho sadu som išiel len pred mesiacom...
Výbuch zaznamenali v parku Gulshan-e-Iqbal. Bol plný rodín. Mnoho žien a detí a otcov chcelo využiť voľný deň na to, aby sa spolu potešili. Potešili sa posledný krát. Predpokladá sa, že cieľom boli práve kresťanské rodiny, ktoré chceli stráviť spolu Veľkonočnú nedeľu.
Odohralo sa to pri hlavnom vchode do parku, kde samovražedného atentátnika zrejme zadržali alebo pokúsili sa zadržať strážnici. Veľmi blízko detských šmykľaviek. BBC odhaduje viac ako 50 obetí, môj priateľ z Lahore mi píše, že ich je minimálne 70 a 200 zranených. Väčšina zavraždených a zranených sú ženy a deti, pridal policajt pre agentúru Reuters. Prezident Pakistanu vyhlásil tri dni smútku.
Pred mesiacom vo februári 2016 som kráčal či vozil sa po Lahore v rikši nepripúšťajúc si možnosť takéhoto útoku, hoci som o viacerých podobných výpadoch na kresťanov počul či čítal už predtým. Navštívili sme aj parky, pokryté hnedým prachom, ktorý sa usádza všade, detské ihrisko i kultúrne pamiatky. Moslimské.
Čo ma však šokovalo, bola neustála hrozba teroristického útoku, obyčajne od Talibanu. A oni chceli byť na neho pripravení.
Prakticky každý úrad, každá nemocnica, dokonca každá škola sa musí strážiť. Brány a vchody do inštitúcií sú vybavené hrubými masívnymi dvojitými rampami, dokonca betónovými zátarasami, aby moslimskí extrémisti neprerazili dovnútra autom naloženým bombami. Všade kontroly a prehľadávanie tašiek a oblečenia kvôli výbušninám.
Keď sme išli v nedeľu na bohoslužby, už ulica, z ktorej sa vchádzalo do areálu kresťanskej školy a kostola, bola zatarasená. Neprejazdná. Prvá kontrola bezpečnostných zložiek bola na začiatku ulice. Potom betónové zátarasy a bezpečnostný pracovník s puškou za vrecami s pieskom pri bráne vstupu. Rampa z hrubého železa. Ozbrojená stráž prehľadávala všetko, čo sme mali so sebou. Až tak sme mohli vstúpiť do veľkého dvora za múry vybavené ostnatým drôtom. Potom ešte jedna kontrola bola pred vstupom do samotného chrámu.
Vstup do vládnej inštitúcie? Masívne betónové zátarasy, množstvo policajtov a vojakov. Zbrane. Dokonca som videl ľahký gulomet. Vstup do mešity alebo nemocnice? Ako na letisku – všetci museli prejsť cez skener, ktorý stále pískal. Vždy tam boli pracovníci security – muži kontrolovali mužov, ženy v uniformách ženy. Aj manuálne, či nemajú niečo na tele. Ozbrojení puškami s ostrými nábojmi. Vstupy škôl (naposledy zaútočili extrémisti v Mardane, Pešaváre a v univerzite Bacha Khan a inde a zabili študentov na moslimskej škole) sa podobali na vstupy do väzenia – ostnaté drôty, vysoká brána, zátarasy a pracovníci security. A to rovnako kresťanské i muslimské školy.
Navštívil som aj malú kresťanskú štvrť v Lahore (14 miliónov obyvateľov, centrum Pandžábu) s názvom Youhanabad. Ako sme išli okolo vysokého múru vybaveného ostnatým drôtom, ktorý oddeľoval ulicu od dvora a z ktorého sa vchádzalo do kresťanského chrámu Christ Church a kresťanskej školy, všimol som si čierne plagáty. Moji sprievodcovia mi vysvetľovali, že to sú obete teroristického útoku na Veľkú noc 2015. Boli to dvaja muži ani nie v čiernom ale s čiernymi dušami, z ktorých jeden prenikol dovnútra, jedného zastavila ochranka už pri vstupe pri bráne do dvora. Samovražední útočníci chceli vstúpiť až do kostola, našťastie ich zastavila bezpečnostná služba a obetovaním vlastných životov zabránila oveľa väčšej katastrofe. Výsledok? 14 mŕtvych kresťanov, 78 zranených. Jeden z mojich sprievodcov mi ukazoval: „Toto bol môj strýko“.
- - - - - - - -
Teraz sa v mysli opäť predchádzam po preplnených uliciach Lahore. Myslím na kresťanov, ktorí tam chcú žiť v pokoji a prispievať k rozvoju Pakistanu. Keby som išiel do Lahore o mesiac neskôr, možno by som tento blog už nepísal. Ale som sa vrátil. Oni tam ostali. V takom prostredí sa dá žiť jedine zo živou vierou a byť pripravený vždy odísť k Otcovi.
Obetovať svoj život tomu, čomu verím. Tomu, ktorému verím. Zmŕtvychvstalému.
Tam hrozí neustále, že ich to môže stáť život. Inšpirujme sa ich príkladom.
Tie ženy a deti pokropili svojou krvou moslimskú zem. Mučeníckou krvou.
Pokoj pamiatke kresťanov, ktorí aj teraz vylievajú svoju krv za Krista.
Štefan Patrik Kováč, ThLic
PS Kto by chcel usporiadať besedu na tému života chudobných kresťanov v Pakistane, nech sa mi ozve na adresu spkovac@orangemail.sk. Prosím, zdieľajte
