Prvú noc na africkom kontinente som strávil v Kampale, druhú vo Fort Portal na západe Ugandy, ale potom sme už mierili na našu misiu ku mestečku Bwera pri hranicu s Kongom. Na pobyt vo východnej Afrike som sa tešil, lebo som tam túžil ísť kázať a aj nazrieť do tohto pre Európana úplne odlišného sveta, vidieť na vlastné oči, ako tam kresťania žijú. Iné je čítať knihy alebo vidieť na internete a iné je zažiť niečo na svojej koži.
Po ceste k ľuďom z kmeňa Bakonzo sa môj sprievodca chcel zastaviť v jednej nemocnici. Volala sa Kagando Hospital a ležal mu v nej brat. Bolo to smutné, lebo doma mal mladú manželku a tri deti. Bol to jeden z jeho šestnástich súrodencov. Otec, vetchý starec, sa viezol v rozheganom aute spolu s nami; tiež chcel navštíviť svojho ťažko zraneného syna. Jeho matka Mama Sabina už nežila, zomrela na rakovinu.
Ku zdravotníckemu zariadeniu sme sa dostali v sobotu večer, svetla na rovníku rýchlo ubúdalo, na krajinu padal súmrak. Keď mi sprievodca v aute hovoril o nemocnici, nevedel som, čo si mám pod tým predstaviť. Očakával som, že realita bude určite iná ako tá u nás v Európe. A skutočne, keď sme z neho vystúpili, čakal ma tam šok. Ústav bol umiestnený do svahu kopca mimo ľudských obydlí a založili ho kedysi misionári ako leprosálium. Ako sme schádzali dolu brehom po chodníku chránenom zvlneným plechom pergoly, cestička sa pravidelne rozvetvovala a ja som zrakom dočiahol jednotlivé baraky. Nemôžem za to, ale podobali sa mi na tie, čo som videl v múzeu pod otvoreným nebom v Osvienčime, koncentračnom tábore na juhu Poľska.
Boli to nízke podlhovasté ošarpané stavby s jednoduchou sedlovou strechou pokrytou plechmi s nápismi ako Detské oddelenie (Pediatric Ward), Pôrodnícke oddelenie (Maternity Ward), Oddelenie malomocenstva (Leprosy Ward), tuberkulózy a podobne. My sme hľadali operačný „trakt“, pretože pôvodne bol tento príbuzný určený na operáciu. Zablúdil som aj do búdy označenej ako toalety. Prenikavý zápach moču sa z nej šíril na niekoľko metrov. Opatrne som sa predieral popri hrubou vrstvou špiny pokrytých stenách, aby som vstúpil do časti pre mužov. Len s ťažkosťou sa dalo nájsť miesto, na ktoré by som stúpil, aby som sa nedotkol ľudských fekálií. Preventívne som sa nadýchol vonku a vnútri som chcel vydržať bez vydýchnutia a nutnosti nádychu. Hrdza rozožierala rúrky. Dotknúť sa niečoho prinajlepšom znamenalo dostať žltačku, v horšom nejakú infekčnú chorobu. Tak to aspoň vyzeralo. Mal som pocit, že za tých päťdesiat rokov, čo zariadenie existovalo, sa tu neupratovalo.
Napokon sme objavili našu múranicu. Po pozdrave s čiernou zdravotnou sestrou za škrípajúcimi dverami sme pokračovali stredovou chodbičkou v baraku. Tú tvorili kovové rámy postelí, o ktoré si chorí opierali nohy. Vpravo a vľavo od nej ležali stenajúce telá rôzne pokrútených pacientov pod plachtami alebo bez nich. Priestor zíval otvorený – všetci zdieľali svoju bolesť navzájom, nikto sa s ňou neschovával. Nebolo kam. Pre niektorých to možno bolo aj ponižujúce.
Sprievodcov brat bol mladý muž okolo štyridsiatky, mal však ťažké zranenie. Ako som sa dozvedel oveľa neskôr, praskol mu pankreas a mal vnútorné krvácanie. Padol zrejme na stavenisku z lešenia; na bezpečnosť práce sa tu v Afrike myslí na poslednom mieste. Prvé sú termíny a samotná stavba. Neskôr som jedno typické lešenie videl a zhrozil som sa. Drevá mali postrkané do dier múrov a priviazané špagátmi na vratké a tenké koly, ktoré ani neboli rovné, ale také, aké sa im zrejme podarilo odpíliť zo stromu. Tam pri najmenšej neopatrnosti stále hrozí úraz.
Srdečne sme sa pozdravili, hoci Immanuel len cez zaťaté zuby. Bola to jedna z verzií nášho mena Emanuel, čo znamená Boh s nami. Skutočne, Boh bol s ním aj v tomto utrpení. Teraz mu poslal ľudí, čo sa za neho budú modliť, plniac príkaz Lásky „Chorých navštevujte“. Na bolesťou pokrivenej tvári sa pokúšal ukázať úsmev. Darilo sa mu to len s ťažkosťou.
Príbuzní sa snažili povzbudiť mladého muža v ich jazyku lukonzo. Bol to smutný pohľad. Napokon ma ako misionára požiadal o príhovornú modlitbu. Modlil som sa v angličtine, ktorej tu celkom dobre rozumejú, lebo je to jediná (!) vyučovacia reč v školách (a hoci Uganda bola anglickým protektorátom, trochu som bol z toho prekvapený; to akoby my sme mali u nás na výber čínštinu a nič iné). Modlil som sa za jeho uzdravenie, ale Boh mi počas príhovoru povedal, že jeho pobyt tu bude krátky. Spočiatku som nevedel presne, čo znamená to „tu“, chcel som, aby to znamenalo nemocnicu, tu v nemocnici. Nie. To „tu“ znamenalo „na tomto svete“.
Aj som mu to povedal. „Boh ti hovorí: Your stay here will be short (tvoj pobyt tu bude krátky).“ Pán života a smrti mu oznámil, že nadišiel jeho čas. Snažil som sa usmiať. Koho vôľa je lepšia? Kto vie, čo je pre nás najlepšie? Kto človeka a jeho stav pozná dokonalejšie? Boh už má pre neho náruč otvorenú. Otec mu dával možnosť, pripraviť sa na stretnutie s ním. Utrie mu slzy, jeho bolesť sa pominie a jeho duša sa po osobnom súde presunie tam, dúfajme, kde smútok nemá miesto. Tam je už len radosť a pokoj.
Naša návšteva toho neveselého miesta sa skončila. Musíme pokračovať na misiu. Na krajinu padla hlboká tma, v ktorej na krátku vzdialenosť bolo vidieť len beľmá ľudí. Niektorí návštevníci nemocnice, túžiaci pozrieť svojich blízkych, ktorí prišli očividne z väčšej diaľky, si „ustlali“ pod stromami. Na trávnik si rozprestreli akési matrace, ktoré si doniesli stočené a zviazané povrazom so sebou, a tam chceli stráviť noc. Nikto proti tomu nič nemal. Keď neprší, ide to. V inom zariadení som zase videl, že ľudia prespávali pod zvláštne vyvýšenými posteľami pacientov (!) s úmyslom aj pomôcť svojim chorým blízkym.
Stúpali sme opäť chodníkom hore k vrátnici s kaplnkou. Baraky boli zvnútra vysvietené a ja som videl všetku ich vnútornú biedu. Videl som núdzu Afriky. Ako som sa dozvedel i vidiel, pomáhať ju umenšiť prichádzali niekoľkí odvážni dobrovoľníci – lekári a sestry z Európy a Ameriky.
Nasadli sme do auta a trmácali sa po kamenistých cestách do Bwery, neustále dávajúc pozor na presúvajúcich sa ľudí po stranách komunikácií aj v noci. Pri malej nepozornosti hrozila zrážka s nočnými pútnikmi, ktorých čierne telá sa vodičovi v svetle reflektorov objavovali dosť neskoro. Spolucestujúci besedovali na zadných sedadlách v ich domácej reči a ja som v hlave preberal, čo sme zažili a najmä, koľko Immanuelovi zostáva času.
Nie veľa. V pondelok ráno prišla smutná správa, že odišiel do večného príbytku. Ani nie dva dni predtým stískal moju ruku, dnes je mŕtvy. Rozhodli sa ho ani neoperovať, vraj to bol beznádejný prípad; škoda námahy. Hneď som si spomenul na slovo, ktoré mu dal Pán, aby sa mohol ľútosťou nad svojimi hriechmi pripraviť na stretnutie s ním: „Your stay here will be short (Tvoj pobyt tu – na tomto svete – bude krátky)“.
Pohreb bol určený na utorok. Oficiálne privítali významnejších ľudí (napríklad starejšieho, ktorého predkovia boli náčelníci kmeňa a jeho autorita a rozhodnutia sa doteraz medzi nimi bez slova prijímali) i hosťa z Európy. Príhovor nad jeho truhlou som mal aj ja, do jazyku lukonzo prekladal jeden z bratov zosnulého Stephen, učiteľ. Nehovoril som dlho. Spomenul som naše stretnutie v nemocnici Kagando a chcel som vysloviť výzvu, aby sme boli na stretnutie s Ježišom vždy pripravení. Pán života a smrti nás môže povolať, kedy to najmenej očakávame. Lampy majme zažaté a v nich olej ľútosti a pokánia nad našimi hriechmi. Zostávajme v pokore, lebo nevieme dňa ani hodiny. Odporučil som im modliť sa túto modlitbu: Father, my God, I want to die when you want and in the way you want (Bože Otče, chcem zomrieť, kedy ty chceš a ako ty chceš). Viacerí ma potom zastavovali a hovorili mi, že ich to oslovilo a hlboko sa ich to dotklo.
Prišlo veľa ľudí, i z okolitých dedín a veľa ich smútilo. Najviac nariekala žena, obkolesená priateľkami, ležiaca na plachte pred truhlou. Myslel som, že to bola jeho manželka. Nie, bola to matka zosnulého. Ale plakal ešte niekto. V strede pohrebu sa strhol obrovský dážď, ešteže mali ponad ľudí ponaťahované zvláštne modré plastové plachty. Bolo síce obdobie dažďov, ale Boh plakal s nami. V strede pohrebu sa strhla riadna prietrž mračien. Za hodinu padlo pre mňa neuveriteľné množstvo vody. Nebo sa vyplakalo. Odišiel otec troch detí. Telo pochovali do záhrady. Pokoj jeho duši.
Buďme pripravený na odchod, lebo nevieme, kedy príde naša hodina. Nevieme, kedy si nás Pán povolá. Môže to byť rýchlo. Aj mladých. Náš pobyt tu môže byť krátky. Buďme pripravení. Modlime sa jednoduchú modlitbu: Pane, chcem zomrieť, kedy ty chceš a spôsobom, ako ty chceš. Tak sa udržíme v pokore. Či už bude náš život dlhý alebo krátky, využime ho naplno. Teda prežime ho milujúc, v láske. Učme druhých milovať. Vtedy bude naplnený a nežili sme ho nadarmo. Nepremárnime svoj život.
PS Kto by sa chcel pozrieť, ako vyzerá pohreb v Afrike (Ignatia), môže nahliadnuť do knihy Toto je skutočná Afrika na strane 247 (ver.sk, martinus.sk). Čitateľ v knihe nájde aj časť o školách, živote na vidieku v Ugande a v mestách, stav ciest, o viere ľudí a náboženstve, nazretie do slumov, na trhy a do africkej prírody.
Štefan Patrik Kováč, ThLic
(prosím o zdieľanie, priatelia)
